Obec Lovinobaňa sa spomína od roku 1336 (ako Lonia) a v minulosti patrila k Divínskemu panstvu. O starobylom pôvode obce Lovinobaňa uvádzajú, že toto územie v časoch nadvlády Tomajovcov (od roku 1222) nebolo ľudoprázdne, že tu už predtým existovalo staršie slovanské osídlenie. Na základe týchto úvah možno predpokladať, že na sever od Lučenca sa na základe starších miestnych názvov (Mýtna, Divín, Píla) noví majitelia územia usilovali zakladaním nových osád rozšíriť počet obyvateľstva zrejme kvôli intenzívnejšiemu hospodárskemu podnikaniu.
VZNIK NÁZVU OBCE:
V čase príchodu staro maďarských kmeňov do južného Novohradu, Gemera a Hontu sa na existujúcich mapkách z tohto obdobia uvádzajú aj pôvodné slovanské etniká a názvy slovanských lokalít, medzi nimi aj Lovinobaňa a Cinobaňa. Názvy tohoto druhu vznikali v období 10. a 11. storočia a súviseli s vtedajším zamestnaním obyvateľstva. Historicky sa názov obce modifikoval nasledovne (Vlastivedný slovník obcí): Lonia, Loniabania, Lonyabanya, Lovina Bany, Olowená Baňa, Lovinobaňa. Názov teda pomenúva lokalitu, v okolí ktorej bol v dávnej minulosti lovný revír i miesta ťažby prírodných surovín.
Z prvkov materiálnej povahy sa spomína Lovinobanský kostol už v 14. storočí, resp. gotická modlitebňa bez veže so silnými múrmi a okrúhlymi okienkami.
ROZVOJ BANÍCTVA V HISTORICKOM KONTEXTE:
Prvé stopy vzťahujúce sa na banskú činnosť v Lovinobani pochádzajú z roku 1247 až 1250, kedy kráľ Belo IV. vzal pôdu a teda aj ťažbu a prevzal ju tak do kráľovskej starostlivosti (jednalo sa hlavne o striebro).
Zo staršieho obdobia sa okrem zmienky o obci z roku 1336 dozvedáme, že obec patrila v roku 1338 rodine Losonczyovcov. Táto rodina prejavovala už začiatkom 14. storočia záujem o baníctvo. Patrila im v tom čase i Lovinobaňa a okrem tejto lokality otvárali už v 14. storočí nové banské diela.
V stredoveku sa v chotári Lovinobane ťažila železná ruda (do 17. storočia pracovali dva hámre).
LOVINOBAŇA POČAS TURECKÝCH NÁJAZDOV:
Turecké nájazdy mali dosah i na obec Lovinobaňu patriacu v tom čase divínskemu hradnému panstvu. 25. júla 1575 obsadili turecké vojská tento hrad a tak sa celá Novohradská župa dostala pod tureckú nadvládu. Až do konca tureckej nadvlády, do 26. novembra 1593, boli obce povinné odvádzať poplatky a naturálie na vydržiavanie tureckej posádky. Z obdobia tureckého pustošenia sa nezachovali podrobnejšie zápisy o Lovinobani. V roku 1595 zdedil obec po Bálintovi Balašovi Žigmund Balaša. Od roku 1598 sa obec dostala späť pod vládu rodiny Losonczyovcov.
HISTORICKÝ VÝVOJ OBCE V 17. A 18. STOROČÍ:
Na prelome 17. a 18. storočia písomné pramene dôkladnejšie ako predtým odrážali majetkové pomery v obci. Dokonalý obraz o domácnostiach v Lovinobani a ich majetkových pomeroch získavame z dikálneho súpisu z roku 1707, v tejto pamiatke administratívno-právneho charakteru sú rozpísané jednotlivé domácnosti a vzhľadom na výšku a veľkosť ich majetku sa v závere súpisu pri každej rodine udáva i výška daňového poplatku v dikách. Obec mala vo vlastníctve jeden mlynský kameň a pivovar s jedným pivovarníkom. Z roku 1734 pochádza ďalší zápis o budovaní mlyna, resp. jeho zdokonalení vybudovaním novej studne a zrubu. Z toho vyplýva, že v hospodárskom živote obce mal mlyn dôležité postavenie.
Podľa prvého sčítania obyvateľstva v Uhorsku v rokoch 1784 – 1787, žilo v Lovinobani 730 obyvateľov v 132 rodinách bývajúcich v 72 domoch.
SITUÁCIA V 19. A 20. STOROČÍ:
Okrem kultúrnej sféry treba v súvislosti s hospodárskym vývojom obce Lovinobaňa spomenúť v 40-tych rokoch 19. storočia i drevený pivovar, ktorý však neskôr zhorel a viac ho už neobnovili. Nachádzal sa v oblasti neskorších Vitálišových hospodárskych budov, na mieste, kde bola v 60-tych rokoch minulého storočia strojová a traktorová stanica. V polovici 19. storočia žili v obci 4 debnárske rodiny. Na prelome 1. a 2. polovice 19. storočia boli v obci i garbiari. Ku koncu 19. storočia však garbiarstvo zaniklo. Začiatkom 20. storočia bolo z remesiel rozšírené obuvníctvo a čižmárstvo. Spomína sa aj fajkár, tkáč, haviar.
Okolo roku 1885 sa v obci spomínal i Mandlov liehovar a pálenica slúžiaca na výrobu borovičky. Liehovar neskôr zanikol, pálenica však ešte v roku 1910 bola v činnosti. Napriek tomu, že Lovinobaňa ležala na významnej komunikácii z Lučenca do Banskej Bystrice, na ktorej už 1. marca 1706 otvorili prepravu cestujúcich a pošty, otvorenie poštovného úradu v obci Lovinobaňa súviselo až so zavedením železničnej dopravy na trase Lučenec – Zvolen v roku 1872. Lovinobanský poštový úrad otvorili v roku 1873 a mal okrem svojho poštovného priečinka ďalšie dva: pre Mýtnu a Divín. Zároveň bol v obci i notársky úrad.
- júna 1874 vypukol v obci požiar, pri ktorom zhorela cirkevná škola, fara, časť kostolnej veže a okolité hospodárske i obytné stavby.
V 70-tych rokoch 19. storočia sa v miestach medzi železničnou traťou a centrom obce spomína 1. lovinobanská vápenka, v ktorej vypaľovali surovinu z blízkeho lomu v Ružinej.
V obci Lovinobaňa sa dodnes zachovala pečať z roku 1667 s nápisom: SIGIL: TOTE: COMUNIT: OPIDI: LOVINOBANENSIS štít po oboch stranách dopĺňa rozdelený letopočet 16 – 67. Priemer pečate je 31 mm. V centre pečate je renesančný štít, vnútri ktorého z trojvŕšia vyrastajú banícke insígnie: sprava kopáč, dvojstranné kladivo je v strede, sekera vľavo. Tri prvky umiestnené v štíte lovinobanskej pečate sú ojedinelým zjavom v slovenskej sfragistike. Nad štítom pečate je kráľovská koruna, ktorá však z heraldického hľadiska nemá funkciu a symbolizuje iba snahu nadniesť význam obce. Letopočet 1667 na pečati pravdepodobne označuje rok, v ktorom bola obec Lovinobaňa zbavená povinnej vojenskej služby remeselníkov.
Na jeseň 1938 dochádza k rozbitiu ČSR a južnú časť okresu Lučenec začiatkom novembra 1938 obsadila horthyovská armáda, Lovinobaňa sa stala okresným sídlom. 24. septembra 1938 bola následkom stupňovania agresie proti Československu vyhlásená všeobecná mobilizácia záložných jednotiek do Československej armády. 1. septembra 1944 vzniká v Lovinobani Revolučný národný výbor a Okresný revolučný národný výbor. Medzi prvé a najdôležitejšie rozhodnutia ORNV a RNV patrilo ustanovenie národnej milície a uskutočnenie mobilizácie. 30. a 31. augusta prišli do obce prví slovenskí a sovietski partizáni. Občania ich prijímali s láskou. Dňa 22.10.1944 bolo SNP čiastočne porazené. 28. januára 1945 v obci ostalo iba niekoľko nemeckých vojakov, ktorí vyhodili uprostred dediny cestný most. Výbuch poškodil aj okolité domy. Za krátky čas dedinu oslobodila Červená armáda.
V povojnových rokoch začína rozvoj obce, na ktorom nesie zásluhu predovšetkým rozvoj magnezitových závodov, ktoré okrem toho, že poskytli ľuďom zamestnanie v rámci sociálnej politiky, dali vystavať sídlisko, materskú školu, kultúrny dom a ďalšie objekty.
V roku 1971 bola k obci Lovinobaňa pričlenená obec Uderiná.
POĽNOHOSPODÁRSTVO v LOVINOBANI:
Poľnohospodárstvo v Lovinobani sa kombinovalo s prácou v neďalekom magnezitovom závode alebo s prácou pri železnici. Pokusy založiť družstvo v Lovinobani sa datujú už do roku 1950, ale založiť JRD sa ešte nepodarilo. Podpisovanie prihlášok do JRD sa dialo slávnostným spôsobom na MNV. Výsledkom bolo začiatkom augusta 1952 založenie JRD. V jeseni roku 1958 vstúpilo do JRD 22 nových družstevníkov a tým sa JRD stalo až na 4 – 5 roľníkov prakticky celoobecným družstvom, ktoré obhospodarovalo 456 ha pôdy, z toho bolo 140 ha lúk. Najradikálnejší bol zásah do úpadkového JRD z rozhodnutia vyšších straníckych orgánov ako aj Okresnej poľnohospodárskej správy v Lučenci. Zaostávajúce JRD v Lovinobani sa pričlenilo k Štátnemu majetku v Lučenci. V okolí Lovinobane ani ostatné JRD nevykazovali dobrú prácu a tak dňom 1.1.1965 sa z jednotných roľníckych družstiev vytvára celok pod názvom Štátny majetok, n. p., v Lovinobani. Vznikom štátneho majetku bola založená aj závodná autodoprava.
Štátny majetok v Lovinobani si ako poľnohospodársky podnik svoje poslanie úspešne plnilo. Z roka na rok sa to prejavovalo v úspešnom plnení plánovaných úloh a tým jeho hospodársky a politický význam pri existencii silného družstevného sektora neklesol ani v 90-tych rokoch. Reštrukturalizáciou poľnohospodárstva a vznikom súkromných spoločností vyvíjajúcich poľnohospodársku činnosť však nastavená latka kvality nebola dosahovaná a dochádza k roztriešteniu vybudovanému poľnohospodárskemu podniku na menšie spoločnosti.
Tradícia magnezitového priemyslu:
Tradícia magnezitového priemyslu sa v obci Lovinobaňa začína v roku 1923, keď Západočeské továrne začali s výstavbou prvého závodu. Počas jeho výstavby sa začala budovať aj lanovka na dovoz magnezitovej rudy z bane Ružiná. V roku 1924 produkovali dve pece slinok a do roku 1931 bola dokončená prvá tunelová pec a lisovňa. V roku 1928 bol závod rozšírený
Počas obdobia 2. svetovej vojny, po vzniku Slovenského štátu sa Západočeské továrne stali tzv. “cudzou spoločnosťou”, čo viedlo k dosadeniu Slovákov na vedúce miesta. Počas tohto obdobia bol riaditeľom magnezitky v Lovinobani Ing. Groh, ktorý bol vládnym dôverníkom Západočeských tovární. V roku 1942 sa začala budovať druhá tunelová pec a prístavba lisovne, čo bolo predpokladom pre zvyšovanie produkcie závodu. Ku koncu 2. svetovej vojny a následnému ústupu nemeckých vojsk sa mali stroje a zariadenia demontovať a previezť do Nemecka.
- januára 1945 bola Lovinobaňa oslobodená a závod v Lovinobani sa stal najväčším magnezitovým závodom na Slovensku a jediným s uceleným výrobným programom aj vďaka ukrytým súčiastkam, ktoré sa podarilo zachrániť pred Nemcami. V roku 1945 vyšla vyhláška Ministerstva priemyslu o znárodnení jednotlivých podnikateľských spoločností a tak vznikli Slovenské magnezitové závody (SMZ) národný podnik so sídlom v Bratislave.
Dňa 1. augusta 1949 preložilo Ministerstvo priemyslu v Prahe sídlo podniku SMZ z Bratislavy do Lovinobane a závod Lovinobaňa určili ako základný závod národného podniku. SMZ n. p. počas tohto obdobia zaznamenával prudký rozmach a zvyšovanie produkcie výrobkov.
V rámci privatizácie majetku SMZ n. p. prešla časť majetku SMZ n. p. v Lovinobani dňa 9. februára 1996 do súkromného vlastníctva. Vznikla tak nová spoločnosť SLOVMAG Lovinobaňa, a. s., ale z dôvodu vysokej zadĺženosti podľa uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. októbra 1997 bol na majetok spoločnosti SLOVMAG Lovinobaňa, a. s., vyhlásený konkurz. Tento odkúpila spoločnosť LOVINIT, a. s., ktorá bola založená 19. augusta 1997. Od tohto obdobia závod na výrobu magnezitových stavív v Lovinobani vystupuje pod názvom LOVINIT, a. s., Lovinobaňa. Privatizáciou národného podniku a jeho transformáciou na súkromnú spoločnosť závod viac utrpel ako získal. Počas obdobia 1990 – 2005 sa viac krát sa menila vlastnícka štruktúra, nastával pokles výroby, znižovanie zamestnanosti v obci a v roku 2006 sa posledne menovaná spoločnosť dostala do konkurzu a ukončila svoju činnosť. Obec Lovinobaňa sa tak stala jadrom hladovej doliny v údolí Krivánskeho potoka.