Najstaršie stopy po ľudskom osídlení v okolí Ružinej nachádzame v jaskyni Mara medvedia, kde archeologický prieskum zistil keramiku pilínskej kultúry z doby bronzovej (1500 – 1250 p.n.l.).
Blízkosť pôvodného slovanského hradiska na brale nad Divínom potvrdzuje, že prvými stálymi obyvateľmi tu boli Slovania (v 7. – 9. storočí n.l.).
Obec Ružiná vznikla pravdepodobne v 13. alebo 14. storočí, lebo organizovaná kolonizácia je dokladovaná z tohoto obdobia na divínskom panstve, kde vznikli početné nové usadlosti – Lehoty. Jej svedkami sú názvy Stepklehata r. 1329, v roku 1393 portio in Lossonch cum vis Gergurfalua (Gregorova Vieska), Bedehaza, Potruchan (Podrečany), Kothmanlehutaya (Kotmanová), Zennabanya, Vamuslehutaya (Mýtna), cum tributo, Dobrocha (Dobroč), Bartholehutaya (Budiná) a Stoklehutaya ac portio sub castro Dyuen (Divín).
Tomáš Lošonci – comes z rodu Tomaj, župan z Vašváru a kastelán Blatnohradu v liste hradnému kapitanátu z 2. 4. 1329 oznamuje, že spolu s tretinou hradu Divín daroval mladšiemu bratovi Štefanovi (Bánffymu) pôdu s nádenníkmi, tretiu časť dediny pod hradom (Divín) a tretinu ďalšej našej osady Stepklehata. Predpokladá sa, že pod hradom Divín na juhovýchode sa jedná o neskoršiu Rosa Lehotu, tzn. Ružinú.
Nositeľom kolonizácie tohto územia bolo domáce obyvateľstvo. Prvým osadníkom novozakladaných osád dávali zemepáni úľavu – lehotu od naturálnych dávok a peňažnej renty na čas vymedzený v zmluve medzi pánom a lokátorom – šoltýsom. Mnohé obce založené kolonizáciou sa potom aj natrvalo nazývali Lehotami, Lehotkami. Na vzájomné odlíšenie často priberali prívlastok spojený s menom lokátora, ktorý osídlenie uskutočňoval – Aleb, Stepk, Stok, Kothman, Bartho, Lemponn a i. Z roku 1473 je známa Thomanlehotka (1549 – Thamaslehothaa, 1554 – Tamaslehota), t.j. Tomanová, ktorá spustla za tureckých vojen.
Prví osadníci teda založili usadlosť na klčovisku Stoklehutaya (r. 1393) neďaleko dnešnej samoty Tomanová. Počas 15. storočia sa presúvali smerom do údolia dnešnej Ružinej. Prvá písomne doložená zmienka o obci Ružiná je známa z roku 1499. Vtedy patrila obec Divínskemu panstvu.
VZNIK NÁZVU OBCE:
Etymologický názov Rosalehotha sa odvádza od latinského názvu Ruže – Rosa, čiže Ružová Lehotha, podľa ľudovej etymológie divými ružami zarastené údolie, ktoré sa stalo aj miestom odpočinku kráľovských a zemepánskych poľovačiek.
V roku 1728 používala obec názov Ružiná, ešte aj v roku 1742 sa používal názov Rosa Lehota, v r. 1773 Rosa – Lehotka, 1808 Rózsa – Lehota, Ružiná Lhota. Postupne sa ustálilo pomenovanie Ružiná, kým Lehota sa definitívne vypustila z pôvodného pomenovania od roku 1920.
Divínsky hrad plnil funkciu hospodárskeho a kultúrneho centra panstva. Okrem toho mal aj vojenskú a strážnu funkciu. Viackrát menil majiteľov – okolo r. 1329 – Lošonciovci, 1469 – Michal Orságh, okolo r. 1500 – Ján Ongor, 1. polovica 16. storočia – Balašovci. Keď sa vlastníkom panstva Divín stali Balašovci, Ružiná zostala súčasťou majetkov Orsághovcov a Lošonciovcov.
V roku 1552 po zranení a väznení Turkami umrel Štefan Lošonci, ktorý mal len dcéru Annu – tá zdedila panstvo, do ktorého patrili napr. obce Sečany, Halič, Cinobaňa, Ružiná, ale hlavne hrad Šomoška a Lučenec.
V roku 1554 patrila Ružiná hradu Šomoška, ale turecký zapisovateľ ju zapísal do sečianskeho sandžaku. Okrem dane, čo obyvatelia odvádzali Turkom, odvádzali daň aj zemepánke Anne Lošonciovej, vojenskú daň štátu a desiatok cirkvi.
Po dobytí hradu Šomoška Turkami (31.7.1575) patrila Ružiná podľa tureckého súpisu z rokov 1583 -84 patrila Ružiná ako Rosa – Lehotka feudálnemu vlastníkovi pozemku agovi Behrem Huseinovi jazdcovi zo Sečian.
Po obsadení hradu Fiľakovo cisárskymi vojskami a obliehaní hradu Divín Bálintom Balašom ušli Turci aj z tohto hradu. Anna Lošonciová sa vydala v roku 1589 za Žigmunda Forgáča (3 krát ženatý, v roku 1603 prešiel ku katolíckej viere – pôvodne evanjelik, v r. 1612 dal postaviť na základoch stredovekého hradu Haličský zámok).
PEČAŤ OBCE:
Ústna ľudová tradícia hovorí, že znakom obce Ružiná je čierna ruža, ktorú kedysi gróf či správca panstva v obci. V skutočnosti sa však už v 17. storočí v obci používalo pečatidlo, v ktorom zo srdca vyrastá trojruža (päťlupienkové ruže kloniace sa na tri strany). Vľavo a vpravo od nich sú iniciálky S a F (ako Sigismund Forgách) a radlica (čerieslo a lemeš ) s latinským kruhopisom SIG. POSSES. ROSA LEHOTA 1670 (pečať obce Ružová Lehota 1670).
Adam Forgáč vlastnil Ružinú od roku 1622. V roku 1686 kúpil Divínske panstvo Štefan Ziči.
V roku 1709 mala Rosa Lehota vyše 170 mužov a žien starších ako 16 rokov. V roku 1715 bolo v Ružinej 10 domácností poddaných a 2 domácnosti žehliarov. V roku 1720 to už bolo 16 poddanských domácností. V obci zaregistrovali mlyn. Sedliacka usadlosť mala ovocné záhrady, kde okrem ovocných stromov a niekoľkých viníc pri domoch sa pestovali ruže. Remeselníci síce neboli evidovaní, ale v dedine musel byť kováč i mlynár, ktorí sa vyznali aj do iných remesiel.
V roku 1728 boli Zičiovci boli väčšími vlastníkmi Ružinej než Forgáčovci. V roku 1755 obyvatelia Ružinej postavili murovaný rímsko-katolícky kostol, ktorý bol v roku 1860 obnovený.
- STOROČIE:
Ložisko magnezitu v Ružinej je známe od roku 1902. Bane v Ružinej boli otvorené v roku 1908 a pece po vážnych a smerodajných skúškach v roku 1925 boli uvedené do pravidelného chodu. Zamestnávali 200 robotníkov v podniku najmodernejšom nielen po stránke technickej, ale aj bytovej (úradnícka a robotnícka kolónia). Z Ružinej do Lovinobane bol lanovou dráhou dovážaný magnezit z bane Ružiná. Okrem toho sa Ružiná stala známou ťažbou vápenca, pieskov a lomového kameňa.
V roku 1910 bol v Ružinej najväčším zemepánom dr. Ján Forgáč. V obci vlastnil aj kúriu. Obhospodaroval ornú pôdu, z dreva sa pílilo drevené uhlie, lesné plody a liečivé rastliny sa odovzdávali do Budapešti. V Ružinej sa ťažil vápenec, piesok a magnezit, ktorý sa odvážal do Hnúšte a cez Rijeku do severnej Ameriky. Zičiovci mali v tom období už málo pozemkov.
Po rozbití Rakúsko – Uhorska sa vytvoril nový štátny útvar Česko-Slovenská Republika (1918). Začiatkom júna 1919 začal bolševický vpád Maďarskej republiky rád aj na územie Novohradu. Červenoarmejci obsadili aj Ružinú, ktorú vyrabovali. Od roku 1920 sa definitívnym názvom obce stáva Ružiná.
V roku 1924 bola v Ružinej zriadená Obecná verejná knižnica. V roku 1929 vypukol v obci veľký požiar, pri ktorom zhorelo 12 domov, stodoly, hospodárske budovy. 30 rodín ostalo bez strechy nad hlavou. V tom istom roku postihla obec veľká búrka, ktorá urobila škody na poliach a lúkách.
V roku 1931 sa začalo so stavbou obecného úradu. V 40-tych rokoch začala výstavba rodinných domov v Ružinej.
Po Viedenskej arbitráži 2.11.1938 sa okresný úrad presťahoval do Lovinobane. Z iniciatívy HSĽS bolo rozpustené obecné zastupiteľstvo i v Ružinej a dosadení boli vládni komisári s poradným zborom.
Počas obdobia II. svetovej vojny, na jej konci – v rámci SNP sa aktívne zapájali do odboja aj Ružičania. Frontové udalosti II. svetovej vojny prešli Ružinou koncom roku 1944 a v januári 1945.
Po vojne, v roku 1946 bol v blízkosti obce magnezitový lom, kde pracovalo 10% obyvateľov. Boli dve vápenky, ktoré v sezóne zamestnávali 60 robotníkov. V roku 1951 prebiehala výstavba vzorovej studne, oprava cesty v obci v dĺžke 200 m, ohradenie obecného cintorína, oprava obecnej budovy, športového ihriska. Výstavba pokračovala aj v roku 1960 – cesta k rybníku, asfaltové cesty, prestavba elektrickej siete a jej predĺženie.
V obci fungovalo JRD Ružiná, ktoré od 1. januára 1965 sa spojili JRD Lovinobaňa, Divín, Uderiná, Točnica a Ružiná a vznikol Štátny majetok, n.p. Lovinobaňa. V roku 1967 boli v Ružinej vystavané dielne, v r. 1969 senník. V roku 1984 sa pokračovalo na prácach na dvojtriednej MŠ, údržbe športového ihriska, výstavbe chodníkov, zriadila sa drobná prevádzkareň – murárske služby, nákladná doprava, dokončenie výstavby futbalového ihriska, údržba miestnych komunikácií, ako aj práce pri rekreačnej oblasti – kemping, pláž ap.
Po roku 1989 prešiel majetok štátu do majetku obce – pozemky na Zákope, Kultúrny dom, Materská škola, Obecný dom, Espresso a dom č. 157. V roku 1992 malou privatizáciou prešiel do majetku obce areál autocampingu Kotva, ktorý sa od tohto okamihu prenajíma. V tom roku bola začatá aj výstavba domu smútku v obci, ktorý bol svojpomocne vybudovaný. V roku 1997 – 1998 bola realizovaná výstavba plynofikácie v obci ako aj splašková kanalizácia.